- Podpora imunity pre pokojnú jeseň
- Staňte sa členom jedinečného klanu! Na Slovensko prichádza Clan Campbell.
- Zima prichádza, vaše vlasy ale nemusia trpieť!
- Aká bude farba roka 2025? Oceníte ju v jedálňach, obývačkách aj spálňach
- Nová séria spotrebičov Electrolux, ktorá sa postará o vašu bielizeň – starajte sa o to, na čom vám záleží
„Anima Sana in Corpore Sano“
Názov spoločnosti ASICS je akronym uvedenej latinskej frázy, znamenajúcej „v zdravom tele zdravý duch“ a zakladateľ spoločnosti, Kihachiro Onitsuka, sa jej držal celý život a keď v roku 1949 priniesol na trh dostupné výrobky, zmenil život nejedného človeka.
Zo zajatia bielych golierov
Povojnové Japonsko sa spamätávalo z hrôz druhej svetovej vojny pomerne dlho. Demobilizácia oficiálne začala už na konci roku 1945, ale trvalo ešte niekoľko mesiacov, než sa do bežného života zapojili všetci vojaci. Jedným z nich bol aj Kihachiro, ktorý si začal, tak ako ostatní, hľadať prácu. Po niekoľkých týždňoch sa napokon zamestnal v hlavnom meste prefektúry Hjógó, v zdevastovanom prístave Kóbe, ktoré sa na konci vojny stal terčom spojeneckého bombardovania. Dôvod, prečo si letecké sily USA vybrali za terč šieste najväčšie mesto s populáciou presahujúcou milión obyvateľov, bol jednoduchý – v meste boli štyri veľké lodenice a niekoľko výrobcov lodných motorov. A dôležitú úlohu zohralo aj to, že väčšina obydlí bola vybudovaná z dreva, čo znamenalo, že sa dalo poľahky zrovnať so zemou. Stratégovia vedeli, že nebude potrebné veľké množstvo bômb, pretože do mesta prúdil z mora silný vietor, ktorý by dlhé hodiny živil plamene. Stačilo prvým náletom odrezať tri zásobníky vody a ďalšie kobercové nálety mohli sústrediť na železnicu a továrne susediace s prístavom. Skrátka, mesto ľahlo popolom. Museli sa postaviť nové domy pre viac ako 650 000 obyvateľov, obnoviť infraštruktúru a zrekonštruovať väčšinu administratívnych budov. Kihachira pohľad na mesto deprimoval, ale nemal na výber. Mohol by odísť kamkoľvek, a azda len v odľahlých, hornatých častiach, by mohol pozorovať peknú scenériu. Veľké mestá, najmä však tie z konurbácie Osaka-Kjótó-Kóbe, boli zdevastované, lenže ich strategická poloha ich predurčovala na rýchlu obnovu. A práve prístav v Kóbe sa obnovoval najrýchlejšie. Kihachiro pracoval v obchodnej spoločnosti na pozícii predajcu, no práca ho veľmi nebavila. Od detstva bol zvyknutý na pohyb a sedavá práca v ňom zabíjala chuť žiť. So šťastím prežil vojnu a po troch rokoch v ňom dozrelo rozhodnutie, že už nebude naďalej plytvať vzácnym časom. Najdôležitejšie však bolo, že vedel, čo chce robiť. Za tri roky, počas ktorých chodil domov, sledoval dianie na ulici, kde sa potulovali deti v roztrhaných, špinavých a nekvalitných topánkach. Ich rodičia pracovali, aby ich uživili a sami nemali lepšiu obuv, čo v ňom vyvolávalo túžbu nejako pomôcť, a tak v roku 1949 založil spoločnosť na výrobu tenisiek pre deti Onitsuka Co., Ltd. V skutočnosti však išlo skôr o dielňu, kde pracovali len štyria ľudia, ktorí sa museli spočiatku deliť aj o niektoré nástroje. Po niekoľkých mesiacoch sa ale výroba rozbehla. Impulzom bola investícia do nových strojov, ktoré Kihachiro nakúpil po stretnutí s Koheiom Horim, bývalým spolubojovníkom z armády. Počas jednej debaty mu povedal latinskú príslovie „Anima Sana in Corpore Sano“, a že mu vadí úpadok spoločnosti, ktorá začala zanedbávať starostlivosť o vlastné telo. Onitsuku to veľmi ovplyvnilo, keďže si spomenul na to, čo ho pred niekoľkými mesiacmi motivovalo rozbehnúť vlastnú formu. Prehodnotil však zámer a z detskej obuvi sa preorientoval na oveľa rozsiahlejší sortiment a zároveň sa stal svojím pánom.
Podchytili nástup basketbalu v Japonsku
Trvalo len rok, než uviedol prvú sériu basketbalovej obuvi. Dnešnou optikou síce nejde o nič nezvyčajného, lenže v tom čase sa táto športová topánka radila k najnáročnejším na výrobu a pre Onitsuka znamenalo prekonanie tejto méty hlavný cieľ, pretože tušil, že by sa tým zapísali veľkými písmenami do povedomia širokej verejnosti. Preto sa spojil s niekoľkými špecialistami na spracovanie kaučuku, ktorých oslovil so svojou predstavou špeciálnej podrážky, inšpirovanej chápadlami chobotnice a jej „prísavkovým“ efektom. Tím odborníkov zo spoločnosti Yoshikawa Rubber Industry, vyrobil prototyp s názvom OK (skratka Onitsuka Kihachiro) a odovzdala ju na testy do firmy. Tridsaťtri ročný Onitsuka si nechal vyrobiť niekoľko desiatok kusov, na ktoré potom ušili zvyšok topánky a poslali ju do predaja. Prvé hodnotenie nebolo zlé, lenže niektorí hráči sa sťažovali na horšiu stabilitu pri rýchlych otočkách a niekoľko sa ich zranilo. Nebol to najlepší štart, ale problém vyriešili rýchlo. Dali ju vyskúšať jednému z najsilnejších basketbalových školských tímov v Japonsku – Kobe High School a čoskoro identifikovali problematické miesto, konkrétne slabšiu vnútornú stenu topánky. Išlo o to, že príliš „lepivá“ podrážka kládla vysoké nároky na flexibilitu bočníc, ktoré sa pri náklone nohy podvolili tlaku a natočili sa daným smerom, lenže podrážka zostávala stále na zemi, a tak sa basketbalistom neraz vyvrtli členky ši spretrhali väzivá v kolenných kĺboch. Nakoniec to vyriešili pridaním vnútorného pásu a v roku 1952 uviedli model „OK“ do predaja. V rovnakom roku prebrali aj s veľkého výrobcu ponožiek (Jelenk Co.,Ltd.), ktorá sa predtým zameriavala najmä na produkciu bejzbalových návlekov na chodidlá a len mesiac pred koncom kalendárneho roka uviedli aj prvú volejbalovú obuv. Niesla logo TIGER, čo bola dcérina spoločnosť orientovaná výhradne na tento šport, lenže napokon sa rozhodli, že budú pod touto značkou predávať aj pripravovanú tenisovú obuv. Tenisky mali pôvodne osádzať logom OK, lenže to dedikovali exkluzívne pre basketbalové doplnky. Dopyt rástol, lenže u dodávateľov sa začali objavovať výpadky, a tak o rok spustili vlastnú továreň na spracovanie kaučuku v Nagata Ward, ktorá bola vzdialená len desať kilometrov od materského podniku. Zamestnávali viac už ako päťdesiat zamestnancov, lenže ako sa Kóbe začalo rozrastať, začali sa objavovať problémy s dopravou, čo predstavovalo najmä pre vedenie firmy závažnú komplikáciu. V kanceláriách prijímali denne množstvo návštev, takže sa rozhodli presťahovať bližšie novovybudovanému dopravnému uzlu v blízkosti severnej železničnej stanice Sannomiya. Zdalo sa, že vykročili k masívnej expanzii, lenže potom zachvátil halu Tiger-u rozsiahly požiar, ktorý ju takmer zrovnal so zemou a obnova trvala viac než rok. Počas neho sa museli spoľahnúť na subdodávateľov, lenže tí sa vyznačovali rovnakou nemohúcnosťou, kvôli ktorej s nimi rozviazali kontrakty.
Technologické inovácie
Koncom päťdesiatych rokov uviedol ASICS volejbalovú obuv určenú pre obrancov, ktorí potrebovali spevnenú zadnú časť, aby dokázali vyvinúť čo najväčšie zrýchlenie z miesta. Podarilo sa to vďaka unikátne tvarovanej podrážke, ktorú začala rýchlo kopírovať aj konkurencia. Na patentový spor však nedošlo, Japonci si ho v zhone zabudli dať patentovať, a tak sa radšej sústredili na vývoj golfových topánok zo syntetického materiálu a na konci päťdesiatych rokov začlenili spoločnosť Tiger do vlastných štruktúr, čím zvýšili hodnotu spoločnosti a mohli vstúpiť aj na burzu. Nakoniec sa však k tomuto kroku neodhodlali a radšej začali vyvíjať voľnočasovú obuv a skôr ako na loptové hry sa sústredili na atletiku, box a vysokohorskú turistiku. Vo výrobe im však chýbali kopačky. Prvý model síce uviedli už v roku 1962, ale skutočnú revolúciu priniesol až rok 1966, keď predstavili celokožený model AA so živicou podrážkou s tenkou nylonovou vrstvou eliminujúcou vibrácie. Bola to však jedna z mála inovácii tákajúca sa obuvi určených na palubovky či trávniky, oveľa viac času a energie investovali do vývoja balerín či turistickej a gymnastickej obuvi a táto situácia pretrvávala až do polovice deväťdesiatych rokov. Vtedy si uvedomili, že potrebujú zaplatiť aj za kvalitný marketing, pretože ich produkty sa predávali čoraz menej. To sa im už raz stalo. V roku 1963 ich navštívil Phil Knight (zakladateľ Nike), lenže s ním odmietli spolupracovať, a tak im onedlho pretiahol najlepších pracovníkov a čoskoro na to, začal dovážať do Japonska svoje tenisky. ASICS vtedy vykázal vysoké straty a už nemienil zopakovať odliv mozgov, a tak začal sponzorovať množstvo športov. Okrem plážového volejbalu aj ragby či kriket, kam dodával nielen obuv, ale aj oblečenie a iné funkčné doplnky. Firma začala opätovne rásť a Kihachiro Onitsuka si na staré kolená potvrdil, že ľudia športujú radi, len im treba občas pripomenúť, že na trhu existuje aj dostupnejší variant športového vybavenia, než len tie od svetoznámych gigantov.
V súčasnosti, desať rokov po smrti svojho zakladateľa, sa firma sústredí najmä na ázijský trh, kde sponzoruje množstvo podujatí, no nezabúda ani na zvyšok sveta a každý rok sa angažuje ako zlatý či platinový partner niekoľkých turnajov v plážovom volejbale a tiež je prepojená s množstvom športovcov, nie však so svetovými hviezdami, tie prenecháva iným, väčším hráčom.
Text: (jant)