Cech zlatníkov a klenotníkov Slovenska
Cechy – pôvodne záujmové spoločenstvá, bratstvá, združujúce remeselníkov rovnakého remesla, neskôr stavovské organizácie založené na stavovskej hrdosti, dbajúce na dodržiavanie regúl odbornosti, korektnosti, práv a povinností jednotlivých členov, začali na území Uhorska vznikať už v 14. storočí, po rozmachu tzv. nemeckej kolonizácie. Preto sa na našom území osvedčili cechy organizované na základe tzv. nemeckého typu, hoci v ostanej Európe ako v Anglicku, Nemecku, Francúzsku a Taliansku vznikali prvé cechy už v 12. storočí.
Základom cechu boli štatúty, tzv. artikuly, ktoré presne vymedzovali práva a povinnosti svojich členov. Remeselníci a cechy bez potvrdenia štatútu vrchnosťou boli považovaní za „fušerov“ a mali zakázané svoje výrobky predávať. Artikuly vymedzovali presne nielen práva a povinnosti členov, ale upravovali aj vnútorný život cechu, počet učňov a tovarišov v dielni, pracovný čas, dobu vandrovky, množstvo výrobkov, ktoré mohli vyrobiť v jednej dielni, určovali ich kvalitu, cenu, výšku poplatkov, pokút i plácu, presne popisovali ako má vyzerať majstrovský kus, /tzv. meisterstück /, ktorým tovariši preukazovali svoju zručnosť. Popisovali aj povinnosti mladých majstrov, voľbu cechmajstrov a ich právomoc, dokonca aj povinnosti cechmajstrovho syna. Písomné predpisy dokonca obsahovali aj to, ako sa majú členovia cechu správať na schôdzkach, v kostole, medzi sebou, v dielni, dokonca niektoré artikuly popisujú presne, ako má vyzerať cechová hostina pri povyšovaní tovarišov na majstrov. Je to pre nás cenné svedectvo o fungovaní cechov, dokonca o vzhľade dobových šperkov, t.j. informácie, na ktoré sú inak archívne pramene skúpe. Cechy v tejto podobe prekonali pol tisícročia, ich koniec predznamenal až rok 1948, kedy po komunistickom prevrate zaniká súkromné živnostenské podnikanie a dohľad nad zlatníckym remeslom preberá štát. Spotreba zlata a striebra je prísne kontrolovaná a drahých kovov sa nedostáva ani takým majstrom, ktorých označujeme právom za zakladateľov moderného československého šperkárstva, akými boli Slovák Anton Cepka a Česi Jan Nušl, V.K. Novák a iní. V 50-tych rokoch bol šperk považovaný za buržoázny prežitok, čo malo za následok, že ani títo zlatníci, dnes rešpektovaní aj v kontexte európskeho i svetového zlatníckeho umenia, tvorili z obecných kovov a náhrad zlata ako tombak, pakfong a i.
K oživeniu zlatníckeho remesla a obnove cechu dochádza až po Nežnej revolúcii v roku 1989. Cech ako stavovská organizácia znova nadobúda svoj význam, spolu s možnosťou slobodného podnikania a živnostníctva. V Slovenskej republike vzniká prvá stavovská organizácia tohto druhu v roku 1995, na základe stanov starostu Živnostenského spoločenstva Bratislava, prof. Antona Rašku. Prvým cechmajstrom bol Ing. Jozef Koleň. V priebehu rokov o členstvo v cechu prejavili záujem aj zlatníci a zlatnícke firmy z celej SR, a tak z pôvodného Cechu zlatníkov a klenotníkov Bratislavy a okolia vzniká Cech zlatníkov a klenotníkov Slovenska. Cech v tejto podobe spolupracuje s Puncovým úradom SR, podieľa sa na vzdelávaní mladých, organizuje súťaže, kde si môžu svoje odborné spôsobilosti overiť nielen zavedení zlatníci, ale aj mlaď, ktorá ešte študuje /Študentský šperk/.
Od roku 2004 je cechmajstrom pán Ľubomír Déči, skúsený zlatník, ktorého tvorba predstavuje vysoké klenotnícke majstrovstvo, posúvajúce sa od klasického vysokého klenotníctva k tvorbe vízií, zaznamenávajúc presah do oblasti výtvarného umenia, korešpondujúceho so sochárskym umením. Popri tom nezabúda na vzdelávanie mladých. Cech zlatníkov a klenotníkov Slovenska v rámci svojich aktivít spolupracuje s Puncovým úradom aj na tvorbe legislatívy a vytváraní podmienok pre úspešné podnikanie.
Výstavy k ucteniu si dvadsiatich úspešných rokov existencie Cechu sa zúčastňujú desiati zlatníci – klenotníci, ktorých tvorba u väčšiny z nich presahuje rámec remesla. Ich nápady, vízie, v mnohých prípadoch obohacujú to, čo nazývame umením, autorským majstrovstvom. Vekovo sa na výstave podieľajú nielen zrelší a skúsenejší autori, ale dostali tu príležitosť aj mladí členovia Cechu, ktorí však nijako nezaostávajú za majstrovstvom svojich starších kolegov.
Ku zrelšej generácii patria autori František Tartott, Andrej Ohrablo, Ľubomír Déči, Martin Potaš. Všetci už svoje remeselné majstrovstvo posúvajú k tzv. „malej socharine“. Veď čo iné je dobre remeselne zvládnutý, myšlienkovo prepracovaný šperk, než „malá socha“? Len taký môže obstáť v toku času, stať sa tzv. „rodinným striebrom“, ktorý ponesie svedectvo o našej dobe, stane sa nositeľom vízií a majstrovstva zlatníkov a klenotníkov na Slovensku, v našom storočí. Treba však jedným dychom povedať, že za týmito bardmi nezaostávajú ani mladí a ani najmladší členovia cechu. V ich tvorbe už jasne zaznieva mladosť a nové témy, do ich tvaroslovného slovníka prichádzajú témy ako tetovanie /Radoslav Nemec/, princíp z „kože na kožu“, móda ulice, udávajúca dnes tón /tzv. street fashion/, no zároveň nezabúdajú v duchu „vintage“ zaoberať sa aj technikami minulosti, ktoré pretrvali stáročia a znova oslovujú súčasníkov, ako napríklad mokume gane, starobylá technika z čias japonských samurajov. Jej použitím vznikajú nadčasové kúsky /Peter Forgáč, Daniel Chudý/. Príklon k oživovaniu minulého vidíme aj u Rudolfa Molnára, ktorý nachádza inšpiráciu v starých keltských i slovanských šperkoch. V tvorbe Andreja Ohrabla môžeme pozorovať možno nechcenú, či podvedomú inšpiráciu obdobím Art Deco, ktorú pretavuje v moderný, nadčasový šperk. Martin Potaš, nezaprie svoje umelecké školenie, spod jeho rúk vychádzajú kúsky, ktoré už presahujú pomenovanie šperk a tvoria prechod od šperku k soche. K najmladším patria Radovan Blaško a Braňo Zelenák. Prvý z nich Radovan Blaško, tvorí šperky v súčinnosti s prírodou, vytvára kontrasty medzi prírodou a jej umeleckým stvárnením, evokujúcim ich súzvuk, či umelecký zásah ruky klenotníka. Možno mu tak velí záľuba v používaní prírodných kameňov, dôraz na technické spracovanie, či jeho školenie v oblasti remesla i mineralógie. K najmladším patrí Braňo Zelenák, ktorý po výbornom zvládnutí remeselných techník a tradičných postupov, zdá sa, svoj umelecký štýl ešte len hľadá, experimentuje, tvorí, spája eklekticky mnohé z overených postupov. Nezostáva nič iné, len mu držať palce na tejto objavnej ceste. Rovnako, ako držať palce Cechu i všetkým jeho súčasným i budúcim členom, ktorí ponesú štafetu slovenského zlatníctva a klenotníctva do budúcnosti.
Mgr. Jana Matulová Valentovičová, komisárka výstavy.
