Boris Filan.

To, že je človek nešťastný neznamená, že nemôže byť súčasne aj šťastný! To je jedna z mnohých myšlienok, ktoré obstoja akejkoľvek kritike.

Vyšla vám nová knižka s exotickým názvom Rozhovor s tigrom. Je to cestopis, poviedky, alebo čo?

Rozhovor s tigrom je pokračovanie cestovného rozprávania. Pobavilo ma, čo povedali traja diplomanti, ktorí si vybrali ako tému moje knihy. Jeden povedal, že je to celkom nový žáner na rozhraní cestopisu a fejtónov. Druhý charakterizoval moje písanie, ako moderné paličkovanie, pri ktorom ženy spletali veľa rôznofarebných nití. Tretí to rovno nazval „filanovky“ a podľa mňa to vystihol najlepšie. Tie príbehy sú úmyselne písané tak, aby boli zábavné. Ešte som mal jeden zaujímavý zážitok. Bol som v domove dôchodcov. Hodinku som voľne rozprával, potom za mnou prišla jedna stará pani a povedala: „Ja mám rada to, že pri vás sa zasmejem, aj si poplačem, ale nikdy sa nebojím.“ A aby som ešte ináč skúsil zodpovedať otázku, ja píšem tak ako viem, tak ako chcem a tak ako musím.

Pred časom ste povedali, že už robíte iba to, čo vás baví. Takže ako „musíte“?

Písanie je moje práca, ako niekto robí bankára, alebo vyrába ploty, tak ja si každý deň sadnem k počítaču a „urobím“ kúsok knihy. Mám toľko rokov, že už som sa naučil remeslo, som „vypísaný“. Prakticky dokážem vyjadriť všetko čo chcem. Ale mám na to každý deň iba dve, dve a pol hodiny. Rozhlasové Pálenice a knižky sú moja lekáreň, pekáreň, stolárska dielňa. Ale tak, ako si želám, som schopný písať iba istý čas. Mám pár veľmi dobrých čajov a jednu vynikajúcu kávu. Vyberám si ich ako chirurg nástroje – podľa potreby. Vždy začínam o celej hodine. Viem, čo chcem napísať, celé popoludnie predošlého dňa som si to hojdal v hlave. Ale ešte netuším, ako to poviem. Aké výrazy mi môj rozum podá. Teraz píšem o mojej ceste do Kostnice na 600. výročie upálenia majstra Jana Husa. Napil som sa čaju a napísal som: „ Prvé, čo ma prekvapilo, bolo to, že Kostnica sa vôbec nevolá Kostnica. Mesto s takým sugestívnym názvom je ako stvorené, aby v ňom niekoho upálili – Kostnica. A ono sa volá  Konstanz.“ Nepíšem cestopisy, tie si treba pozrieť v televízii, bežia na desiatich kanáloch. Ja s chuťou rozprávam, čo som zažil a čo mi pri tom napadlo. Musí to byť také, aby ma to bavilo pri tvorení, potom to môže zaujímať niekoho pri čítaní.

Čo znamená, že ovládate remeslo? Znie to trošku „remeselne“.

Kniha je dom z písmeniek. A v duchovnom rozmere je to aj sídlisko, mesto, krajina, kontinent. Ale vychádzajme z toho, že je to virtuálna stavba. Chápem knihy ako určitú ochranu, ktorá nás izoluje od skutočného nebezpečenstva. Knihy majú byť presvedčivé, pohodové, poučené, lebo my ich čitatelia sme krehkí a zraniteľní. Príbehy nás učia žiť. Nevhodne napísané knihy narobili viac škody ako pervitín. Knihy majú žiť dlhšie ako ľudia. Keď autor rozpráva príbehy, súčasne zachraňuje čas. Knihy sú upokojujúci stabilní svedkovia všetkého nášho počínania. Keď naši svedkovia zmiznú, odchádza s nimi aj niečo z nás. Ľudia nadávaním na súčasné knihy plačú za zabudnutými.

Píšete niečo ako „kroniku“ ?

Ešte to viac skomplikujem. Hovorím, že napúšťam veľkú verejnú vaňu. Keď stúpa hladina, stúpajú aj všetky lodičky na nej. Poznám liečivú terapiu z čítania na sebe. Veľkú väčšinu sveta v skutočnosti poznám z kníh a z filmov. Nie je jedno, či sa dozviem o Brazílii od Jorge Amada, ale z filmu Skurvená láska. O Jorge Amadovi nehovorím náhodou. Pri Miroslavovi Horníčkovi, Jerome Klapka Jeromovi, bol on jeden z mojich učiteľov. Mal dar rozprávať vzrušujúco, zábavne a užitočne.

Je takto napísaný aj Rozhovor s tigrom?

Áno, ináč to už neviem. Mal som rôzne dôvody prečo som sa postupne vybral do Ľubľany, Benátok a do Terstu. Spája ich veľká európska skúsenosť a hraničný priestor medzi Západom a Orientom. Do Moskvy sme išli s mojim synom Oliverom inštalovať našu výstavu fotografií. Do Berlína som sa vybral zámerne, chcel som tam byť, keď sa hrá finále majstrovstiev sveta vo futbale. Chcel som vidieť Nemcov plakať. Tragická bola cesta do Dublinu s mojim najlepším kamarátom Michalom Arpášom. V deň príletu do Dublinu sa mu prejavila ťažká choroba, ktorej teraz pred pár dňami podľahol. Ale v knihe žije ďalej.

Ste s novou knihou spokojný?

Mám šťastie na ľudí ako je grafik Dodo Dobrík, vydavateľ Juraj Heger a celý jeho tým. Keby to bola niečia iná kniha, tak by som mu ju závidel. Každá nová kniha je kúsok môjho splneného sna. Ja som skončil školu, ktorá nás mala naučiť písať. Ale stále sa mi to nedarilo. Keď som vydal prvé Tamtamy, tak vyšli vo vydavateľstve SME , v mäkkej obálke. Pri druhých Tamtamoch som sa šéfa výroby spýtal, či by nemohli mať tvrdú väzbu. Zasmial sa a povedal: „Vy nikdy tvrdú obálku mať nebudete.“ Škoda, že som zabudol jeho meno, daroval by som mu Umenie zablúdiť aj Rozhovor s tigrom.

Ako textár ste hovorili, že si nadovšetko vážite cenné slová. Je to aj pri  písaní kníh?

Dvojnásobne. V súčasnosti musia slová odolávať nájazdom. Kradnú nám ich do reči reklám, do spásonosných náuk rôznych siekt, do slangu bezradných, do hluku zbytočnej hudby, sú prežúvané, omieľané až vypotrebované potom končia na skládke komunikačného odpadu. Čisté silné, poctivé slová sú ohrozené ako tigre.

Rozprávač má vždy pri sebe pár nových príbehov…

Teším sa ako napíšem príbeh svojho bývalého spolužiaka. Ušiel do Južnej Ameriky. Jeden čas sa živil pašovaním briliantov. Prevážal ich tak, že ich zhltol. Raz v lietadle niečo nevhodné zjedol, dostal žalúdočné problémy a počas letu musel tie diamanty zhltnúť ešte raz.

Mám rád príbeh o kňazovi, ktorý chcel presvedčiť jedného z farníkov, aby prestal piť. Zobral pohár, položil doň červa a zalial pálenkou. Úbohý červ sa zvíjal až zdochol. „Vidíš, to je posolstvo pre teba Jožko“. Farník sa potešil. „Ďakujem otče, konečne viem, čo mám robiť, keď mám v žalúdku červa.“

Čo si u seba, ako autor, ceníte?

Mám občasnú schopnosť neštandardného, prekvapujúceho pohľadu na veci. Myslím si, že

viem unikátnym spôsobom podávať zaujímavé fakty, ktoré si každý môže prečítať. Som studnica neužitočných vedomostí.

Napríklad…

Napríklad verím, že je keď je človek nešťastný neznamená, že nemôže byť súčasne aj šťastný!

Chceli by ste niečo poradiť svojim čitateľom?

Nie, oni sa dokážu pomýliť aj sami.