Enzo Anselmo Ferrari.

V histórií automobilizmu bolo len niekoľko ľudí, ktorí si dokázali splniť svoj sen, vyrábať autá. Do tejto skupiny patril Ettore Bugatti, ktorého automobily nemožno nazvať inak ako umením. Symbolom jeho značky sa stala hlavne séria Bugatti Type 41 ,,Royaleˮ a Bugatti 57 SC Atlantic. Rovnako Henry Ford, ktorý mal ambíciu, že Ameriku postaví na kolesá, čo sa mu podarilo s modelom Ford Model T.

Jedným z týchto mužov bol aj Enzo Anselmo Ferrari. Narodil sa 18 februára roku 1898, ale jeho prvý deň na svete sprevádzal silný blizard v údolí Pádu, takže správa o narodení Enza prišla na matriku do Modeny s oneskorením dvoch dní. Zo začiatku to nevyzeralo, že by mal mať niečo spoločné s autami i keď mu k tomu dal príležitosť jeho starší brat Alfredo (ako prvorodený syn mal meno po otcovi). V roku 1903 sa stal majiteľom jedného z prvých automobilov, ktoré sa v tej dobe v kraji Modena nachádzali. Dovedna tu jazdilo iba 27 vozidiel.

Zlomový okamih jeho života nastal v roku 1908. Vtedy ho otec zobral na preteky do Bologni. Tam uvidel dvoch najslávnejších jazdcov tej doby, Feliceho Nazzara a Vincenza Lanciu. Odvtedy sa postupne začal zvyšovať jeho interes o vozidlá. Všetko sa zmenilo príchodom vojny. Enzov otec zomrel roku 1916 a jeho brat, ktorý slúžil ako mechanik u talianskej leteckej jednotky 91a, zomrel na týfus koncom vojny. Samotný Enzo na prelome rokov 1917/1918 narukoval k horskému delostrelectvu, ktoré strážilo hranice s Rakúskom. Po vojne nastala hospodárska kríza, trh práce vlastne ani neexistoval a Enzo nevedel ako ďalej. Rozhodol sa skúsiť šťastie vo Fiate, kde ale neuspel, pretože kapacita továrne bola na maxime. Tento fakt bol pre neho veľmi skľučujúci, skoro sa psychicky zrútil. Nádej vložil do svojho posledného tromfu. Ako bývalý vojak bol majiteľom jedného z prvých vodičských preukazov v Taliansku s poradovým číslom 1363. Vďaka nemu získal prácu na prevážanie komponentov v továrni u Milána, ktorá sa zaoberala renováciou vyradenej vojenskej techniky.

Jedného dňa po pracovnej dobe stretol v miestnej trattorii Uga Sivoccima, ktorý pracoval ako testovací vodič v CMN (Constuzioni Meccanische Nazionalia). Slovo dalo slovo. Enzo sa stal jeho asistentom a dostával od Uga čo raz viacej priestoru a vtedy sa prejavil jeho talent. Začal pretekať za CMN. V novembri roku 1919 sa postavil na štart dnes už legendárneho preteku Targa Florio, kde obsadil celkové deviate miesto. Nakoniec prešiel do Alfy Romeo v ktorej sa začala postupom času písať aj samotná história Ferrari. Opäť sa postavil na štart Targa Florio a dokončil celkovo druhý, s vozom vyvinutým ešte pred vojnou, čo bol značný úspech. Alfa Romeo potrebovala využiť svoj potenciál a stať sa etablovaným tímom medzi čoraz silnejšou európskou konkurenciou, preto začala zbrojiť. Prvou akvizíciou medzi jazdcami sa stal na základe Enzovej apelácie jeho priateľ od CMN Sivoccimo a hneď po ňom prišiel Antonio Ascari (s jeho synom Albertom sa Ferrari stalo dvojnásobným majstrom sveta v F1/F2 – 1952/53 to bola F2). Potom veci nabrali rýchli spád. V Alfa Romeo začali zbierať úspechy ako na bežiacom páse, ale Enzo sa simultánne s nimi objavoval menej a menej na pretekoch. Začal sa venovať privátnym aktivitám, konkrétne predaju vozidiel. A prosperoval. Stal sa najlepším predajcom Alfy Romeo v kraji Emilia. V roku 1923 sa ešte zúčastnil niekoľkých pretekov a víťazstvom v jednom z nich, na okruhu v Ravenne si získal pozornosť od Enricca Baraccu. Bol to otec Francesca Baraccu s ktorým sa spoznal Enzov brat Alfredo počas vojny. Francesco bol skvelým stíhačom, ale koncom vojny ho zostrelili. Pri rozhovore s jeho otcom dostal Enzo darom symbol vzpínajúceho sa koníka (cavallino rampante).

V roku 1932 sa narodil jeho prvý syn Alfredo (prezývaný Dino). Od narodenia bol ale veľmi slabý a neskôr mu diagnostikovali svalovú dystrofiu. Dino mal ale nevšedný konštruktérsky talent a stál za šesťválcovým motorom. V tomto roku sa Alfa stiahla z pretekov. Enzo sa rozhodol odkúpiť športovú divíziu a pokračovať s identickými automobilmi, ale pod zmeneným názvom Scuderia Ferrari. Jeho úspechy sa striedali s neúspechmi. V roku 1938 sa Alfa vrátila a odkúpila späť 80% podielu. Po roku 1939 sa s Alfou po dvadsiatych rokoch rozišiel, pretože nemohol strpieť neustále zmeny vo vedení konštruktérskych tímov a internú politiku. V tomto roku Scuderiu odkúpil naspäť, no v zmluve bola klauzula, že meno Ferrari sa v niekoľkých nasledujúcich rokoch nebude objavovať na pretekoch a ani sa nebude nikde inde vyskytovať v súvislosti s automobilmi. V tomto čase sa v Európe začala vyhrocovať napätá situácia, ktorá viedla k Druhej svetovej vojne.

Práve v týchto zlých časoch sa začína písať história Ferrari. Prvý automobil ešte nemohol niesť názov Ferrari a tak za týmto účelom vznikla firma Auto Avio Construzione. Ich prvý automobil niesol označenie 815. Enzo na jeho stavbu použil aj komponenty od Fiatu. Firma v priebehu vojny dodávala súčiastky aj na výrobu vojenskej techniky a na tomto základe bol Enzo vyšetrovaný, ale nakoniec bol zbavení všetkých bodov obžaloby. V tejto dobe mala firma okolo 40 pracovníkov. Počas vojny intenzívne uvažoval o stavbe motora V12, ale plány mu prekazilo poškodenie továrne americkými bombardérmi. To boli ťažké časy. Útechu čo raz častejšie hľadal u svojej novej lásky, Liny Lardiovej a na svetlo sveta prišiel druhý syn, Piero Lardi (v súčasnosti je 10 % vlastníkom akcií Ferrari). Nasledovné roky boli hektické, ale aj progresívne. Enzo urputne pracoval a svoj drahocenný čas musel deliť medzi svoje dve rodiny.

V roku 1947 vznikol prvý automobil s označením Ferrari 125 Sport. Vyrobili sa dva kusy. Vozidlá sa začali objavovať na rôznych pretekoch, ktoré boli hlavne regionálneho charakteru. Prvé víťazstvo pre Scuderiu Ferrari bolo na GP Ríma, no prvý štart si pripísalo na GP Piacenza s jazdcom Sandrom Cortesem. Na automobiloch sa objavoval symbol vzpínajúceho sa koňa na žltom podklade (farba mesta Modena – Giallo Modena), neskôr sa pridala aj talianska trikolóra. Tieto úspechy začali rezonovať v spoločnosti a to prinieslo prvých zákazníkov do Ferrariho továrne. Enzo svojich zákazníkov v láske veľmi nemal, ale potreboval ich aby získal financie na pretekanie v sérii Majstrovstiev sveta F1/F2. Do roku 1950 sa tento seriál nazýval Majstrovstvá Európy. Prvý rok sa výsledok nedostavil, ale prišiel už v roku 1951, kedy sa zapísalo historicky prvé víťazstvo pre Ferrari na Silverstone a jeho strojcom bol Froilan Gonzales. O rok neskôr už oslavovali prvý titul majstrov sveta a o rok ďalší. Za oba vďačia Albertu Ascarimu a modelu Ferrari 500 F2. Ferrari dodnes oslavovalo 16 titulov majstrov sveta F1, respektíve 18 ak počítame aj prvé dva, ktoré patrili do kategórie F2.

Nastal rok 1956 a stav jeho syna Dina markantne zhoršil. Nakoniec podľahol leukémii. Odvtedy vystupoval na verejnosti výhradne so slnečnými okuliarmi, na počesť svojho milovaného syna. Začal sa uťahovať do súkromia a firmu skoro nikto neriadil, dokonca sa vo vedení firmy objavila aj jeho žena Laura, ale toto obdobie trvalo len chvíľu. Enzo sa predsa len vrátil, no už bol iný ako predtým. V roku 1963 sa schyľovalo k veľkej udalosti. Ferrari malo byť predané Fordu, keď si ale Enzo prečítal zmluvu, od predaja odstúpil, pretože by stratil kontrolu nad chodom Scuderie. Sedemdesiate roky sa niesli v znamení neúspechu. Nedarilo sa v F1 a ani cestovné automobily neboli najkvalitnejšie. Preto v roku 1974 angažoval do vedenia mladého právnika, menom Luca Cordero di Montezemolo, ktorý nariadil reštrukturalizáciu a zamerať sa výhradne na F1. Neskôr z týmu odišiel aby sa v roku 1992 do Maranella vrátil a stal sa prezidentom Ferrari. Enzov stav sa začal pomaly zhoršovať. Ale svoje 90. narodeniny v roku 1988 oslávil v skutku pompézne, no na oslave už mal problémy s chôdzou a nepôsobil veľmi vitálne.

Enzo Anselmo Ferrari zomrel 14. augusta 1988. Pohreb sa konal po 30 dňoch v meste Modena. V roku 2002 vyrobili špeciálnu 400 kusovú sériu Ferrari (F140) Enzo s motorom V12. Tento automobil sa stal nástupcom Ferrari F40 a Ferrari F50. Nesie označenie po mužovi, ktorý si splnil sen …