História židovstva v Trnavskom regióne.
Židia prišli do Trnavy v 11. stor. zo západnej Európy. Niektorí pripúšťajú prítomnosť židov už v období rímskej ríše a ríše Samovej (náhrobok v Maďarsku). Usádzali sa v biskupských sídlach a pod ochranou kráľa i vo významných trhových strediskách. V 13. stor. sa usadili na Dolnopotočnej ulici (predtým Židovskej). Mali tu vlastnú modlitebňu, školu i obchody. Platili panovníkovi židovskú daň. Poskytovali pôžičky na vysoký úrok a tvorili konkurenciu. Pramenné údaje môžeme nájsť v Štátnom okresnom archíve v Trnave – korešpondencia, účtovníctvo, súdne písomnosti. V 16. stor. vytvorili živú komunitu s vlastným richtárom a synagógou. Ich práva zaručovala prastará zmluva s mestom. Z roku 1340 je prvá písomná správa. Pri mestských hradbách sa našli náhrobky a na kameni boli vyryté roky úmrtia. Najstarší pochádzal práve z tohto roku. Všetkých deväť ich je teraz v múroch židovského cintorína v Kamennom mlyne. Ľudovít I. vyhnal židov z Uhorska, lebo nechceli prijať kresťanstvo.
Významný predstaviteľ trnavských židov bol Izák z Trnavy, prezývaný i Eisik. Bol rabín 1430-1439 v Bratislave. Napísal knihu MINHAGIM – výskum náboženských zvykov a modlitebných poriadkov židov.
V 80. rokoch 15. stor. po požiari sa veľa poddaných zadĺžilo židom a nevedeli splácať vysoké úroky. 19. dec. 1488 kráľ Matej rozhodol, že by mali zaplatiť len dlžnú sumu. Ale aj Židia boli pod ochranou kráľovnej Beatrix a Jána Huňadyho. Oznam z 5. aug. 1494 oznamuje, že Židia zavraždili dve kresťanské deti a odsúdili 10 mužov a 2 ženy na upálenie a zakázali všetkým židom vstup do mesta na večné časy. Anton Bonfini (1427-1503) popísal túto udalosť, ale vyhlásil, že im bola pridelená len vysoká pokuta. Svedčia o tom aj dokumenty, že v Trnave stále žili Židia. Matej Bel prevzal text od Bonfiniho no nakoniec nadšene zvolal na slávu Trnavy. S. Keiser obhajuje židov. Vyznávajú jednotu, bratstvo, jedno z desatora prikázaní – nezabiješ, prelievanie krvi je nezmyselné, nikdy pred tým sa nič také nestalo, za chyby jednotlivcov nemôže trpieť celá skupina, Židia tie deti ani nepoznali, v Koráne je podobenstvo, kde je prísne zakázané prelievanie krvi. Za hlavný dôvod obviniť Židov bola túžba po ich majetkoch. Každý historik si vysvetľuje túto udalosť inak. Podobné spory pretrvávali medzi obyvateľmi dlho. 19. feb. 1539 kráľ Ferdinand I. potvrdzuje vyhnanie všetkých Židov z Trnavy. Tí pred dvoma rokmi uniesli a zabili trojročného chlapca. Lenže Trnavčania nechceli splatiť Židom dlhy a nikto im ich nepomohol získať späť. Pred odchodom odovzdali neodvolateľne synagógu Albertovi Peregovi.
1783 – Jozef II. zrušil Tolerančným patentom všetky dekréty predchodcov, takže sa mohli vrátiť späť. Prvé židovské rodiny založili spolok Chevra Kodiša v roku 1801. Židia mali na dvore kontakty a Uhorská kráľovská komora povolila 20. dec. 1717 Židom vstup do mesta za mýto, ale len obchodovať. I Trnavská univerzita mala právo nostrifigovať diplomy Židom. Spolok sa staral o chorých a pochovávanie mŕtvych.
1831 bola postavená synagóga a v roku 1855 bola otvorená škola s tromi učiteľmi (dom na Halenárskej ul) vyučovalo sa v nemčine. Od 8:00 – 12:00 prebiehala všeobecná výuka a od 12:00 – 18:00 sa vyučovalo náboženstvo, prázdniny neboli. Bola to jediná židovská škola v okolí. Dievčatá doobeda do školy nechodili. Od r. 1876 sa začala učiť i maďarčina, ale iba ako predmet. V maďarčine sa začalo učiť až v 1888. Od roku 1896 má škola vlastnú budovu, v ktorej je umiestnená dodnes. Začiatkom 1. sv. vojny zostal v škole len jeden učiteľ, ale prišli tri nové učiteľky, ktoré založili i útulok pre deti, ktorých otcovia vykonávali vojenskú službu. V revolučnej dobe slúžila ako ubytovňa pre vojsko. V roku 1918 nastalo zlepšenie. Začalo sa vyučovať v slov. jazyku, nakúpili sa nové pomôcky a učitelia sa zdokonaľovali samovzdelávaním.
V tých dobách patrila Trnava pod rabinát v Cíferi. Roku 1831 kúpili Židia na Halinovej ulici pozemok a vo dvore postavili modlitebňu. Zaujímavé na tom bolo, že aj kresťanské obyvateľstvo prispelo značným obnosom na prvú stavbu po vyhnaní. Obec sa stále väčšmi rozmáhala. Roku 1855 sa odlúčila od cíferskej, Trnava sa stala sídlom rabinátu. Aj cíferský rabín Šimon Sidon sa odsťahoval do Trnavy. Po židovských kongresoch v Michalovciach a Budapešti sa v Trnave vytvorila náboženská obec status quo ante. Roku 1891 postavila obec synagógu podľa plánov viedenského architekta Jakuba Gartnera. V záhrade synagógy postavila náboženská obec pomník na pamiatku umučených za 2. svetovej vojny. Projektoval ho architekt Artur Slatinský-Szalatnay. Pozostáva zo sarkofágu s nápisom: “Našim umučeným 1942-1945“ a má symbolický podstavec s troma stĺpmi. V zadnej časti dvora bol bet ha-midraš, kóšer kuchyňa a byt rabína. V roku 1896 bola v Trnave založená aj ortodoxná židovská náboženská obec. Ortodoxná obec mala aj ješívu, ktorej počet študentov kolísal medzi 100 a 150. Ortodoxnú synagógu od synagógy status qua ante oddeľuje iba úzka ulica. Podľa ortodoxného zvyku je bez pompy a bez veží. Hoci zvonku pôsobí stavba veľmi skromne, vnútro je impozantné a vyvoláva v návštevníkovi priaznivý dojem. V súčasnosti je v súkromnom majetku a využíva sa ako kaviareň. Starý cintorín založili v roku 1801 a je vlastne druhým židovským cintorínom v Trnave. Prvý bol zriadený niekedy v 12. či 13. storočí. Dnes o ňom nevieme ani to, kde sa nachádzal. Nový cintorín leží na okraji mesta. Založili ho v roku 1879. Je výnimočný v tom, že sa na ňom pochovávali tak príslušníci ortodoxie ako aj status quo. Roku 1930 dosiahol počet Židov v Trnave 2.728 z celkového počtu 23.973 obyvateľov. Nástup fašizmu postupne zničil túto rozvíjajúcu sa židovskú komunitu. Trnavských židov začali deportovať v marci roku 1942 spolu s ortodoxným rabínom Izidorom Friedmanom a status quo rabínom Eduardom Reichom. V súčasnosti sa v Trnave aj na šabat ťažko zostavuje minjan (modlitebné minimum 10 mužov vo veku nad 13 rokov). Počas druhej svetovej vojny bolo okolo 3000 Židov z Trnavy odvedených, mnohí utiekli a židovská komunita tu prestala existovať. Komunistický režim, ktorý nastúpil po vojne, odmietol (i židovské) náboženstvo. V roku 1950 získala túto budovu firma, ktorá ju využívala ako sklad pre drobný tovar a do interiéru vstavala 5 poschodí a nákladný výťah.
V roku 1978 bola synagóga navrhnutá na zápis do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. V roku 1986 budovu poškodil požiar. V roku 1993 získala budovu Galéria Jána Koniarka a čiastočne ju zrekonštruovala pre výstavné účely. Prezentácii súčasného umenia slúži od januára 1995 ako Synagóga – Centrum súčasného umenia. Konajú sa tu výstavy založené na mimoriadnej atmosfére tohto miesta, výstavy súčasných tendencií slovenského a medzinárodného umenia, ako aj rôzne koncerty či prednášky. Od mája 2015 bude prebiehať rekonštrukcia celej synagógy financovaných z Európskej únie.
Autor: Izakovičová, in: Ema, Trnava Tourism
