Sociálno ekonomické krízy v Československu.

Na vytvorenie komplexne fungujúceho štátneho aparátu je potrebná súhra mnohých na prvý pohľad separátnych častí. Politické reformy by mali stimulovať ekonomický progres, čo sa ale nie vždy podarí zrealizovať, i keď idea sama o sebe býva dobrá. V moderných dejinách existuje množstvo ekonomických smerov a veľká časť z ich autorov boli liberáli, ktorí sa snažili o aplikovanie teórií do praxe na voľných trhoch, kde išlo v princípe o to, že štát sleduje politiku laissez-faire, ktorá je v hrubom kontraste s plánovanou, či zmiešanou ekonomickou politikou. Presný opak ekonomického liberalizmu bola politika ZSSR, ktorý fungoval dlhú dobu na princípe kombinácie centrálneho makroekonomického plánovania so štátnym vlastníctvom podnikov. Ako píše Zdislav Šulc ,,základným systémovým prvkom je direktívny centrálny plán transformovaný sústavou plánových ukazateľov do podnikov.“[1] Dlhodobo fungovala ekonomika ZSSR na fundamentoch týchto princípov, avšak je vhodné dodať, že v začiatkoch keď sa dolaďovali všetky náležitosti bol ekonomický mechanizmus zmiešaný/hybridný. Samozrejme išlo o prechodný systém,  pretože je to súbor nekonzistentných prvkov a pretože je to kombinácia ekonomiky tržnej a centrálne plánovanej, ktorý mohol ohroziť politickú stabilitu v krajine.

Simultánne s procesom transformovania trhu na permanentne identický model v ktorom neexistuje silná konkurencia, je tu umelo vytvorený monopol ponuky a dopytu čo automaticky vedie k minimalizovaniu sociálnej stratifikácie sa vytvára istý druh nazvyme to sociálneho vákua, ktoré si postupom času vyberá svoju daň v eskalujúcej nenávisti voči mocenskej sile, ale táto nenávisť je v značnej disonancii, chápme to v zmysle nesúzvuku hlasov odporu, respektíve nesúdržnosti väčšiny, pretože je tu stála hrozba perzekuovania, ktoré by mohlo mať fatálne následky nielen pre jedinca, ale aj pre jeho rodinných príslušníkov.

V povojnovej histórii Československa sa stav hospodárstva na jednej strane zlepšil, pretože nenastal stav akútneho rizika nedostatku potravy pre občanov, tieto stavy zažívali ľudia napríklad v Ázíi. I keď sa nezameriavali na poľnohospodárstvo ako také. Ale uvedomovali si významný podiel poľnohospodárstva v národnom hospodárstve a rešpektovali ho a v rokoch 1953-1955 kedy sovietsky blok prechádzal krízou, tak sa paralelne začal orientovať na zvýšenie životnej úrovne obyvateľov. Došlo k omedzeniu vývozu obilia a jeho produktov do Československa z čoho plynula potreba v krátkom čase zvýšiť produkciu obilia na území ČSR. Záujem o to bol malý, pretože ho uťala kolektivizácia v 1955 a potom v roku 1964. V tomto roku Moskva oznámila, že ak ich nepostihne neúroda akú mali v minulom roku, tak poskytnú ČSR v rokoch 1966-1970 okolo 1350 ton obilia. Lenže roky 1964 a 1965 sa niesli v potravinovom deficite aj na našom území v dôsledku preorientovania sa na priemyselnú výrobu a neobhospodarovania desiatok tisíc hektárov pôdy. Preto sme museli otvoriť trhové hranice pre obchod s kapitalistami a to nás veľmi zadlžilo.

Všetky spomenuté aspekty zaznamenali pád tohto druhu výroby v ČSR, ale predsa len, ,,poľnohospodárstvo sa významne podielalo na štrukturálnej prestavbe ekonomiky. Odčerpávali sa z neho prostredníctvom cenovej politiky a direktívneho plánovania finančné prostriedky na výstavbu ťažkého priemyslu.“[2] Bol to normálny proces v ktorom zanikali malé nerentabilné poľnohospodártva. Akt kolektivizácie ako základnej línie hospodárskej výroby zlikvidoval pracovnú a podnikateľskú iniciatívu a na to nadväzovala extrémna byrokratizácia družstiev. Výsledkom tejto politiky bola v dobe dokončenia kolektivizácie vysoká zadlženosť družstiev.

Za obdobie vlády komunistov na území Československa sa zopakovalo 9 cyklov päťročníc, z nich prvý v období rokov 1949-1953. I keď nastala jedna výnimka, vtedy, keď bolo hospodárstvo riadené prechodne ročnými plánmi v rokoch 1954-1955, ako následok sociálnej a ekonomickej krízy z roku 1953.

V roku 1961 a v nasledujúcich rokoch sa nejednalo o krízu dobre známu z kapitalistických ekonomík, ale jednalo sa o socialistickú krízu a to je seriózny rozdiel. Pretože paradoxne počet zamestnaných prudko rástol, ich príjmy rástli taktiež a vzostup maloobchodného obratu a nerealizovaných peňazí rovnako patrili do kategórie krízy socialistickej ekonomiky. Preto sa v prvom roku, skoro by sa chcelo povedať pseudo krízi, hovorilo na vyšších miestach, že to je iba prechodný jav.  Prezident Novotný písal Chruščovovi, že majú v pláne radikálne opatrenia týkajúce sa príjmov obyvateľov a cenovej politiky. Príjmy chceli regulovať, pretože rýchlo rástli. Rozhodli sa pre úpravu cien tovaru, ktoré nakupujú sociálne silnejšie rodiny a pre zachovanie cien základných potrieb. V týchto rokoch bol prístup mocenského centra veľmi reformný v porovnaní s minulými rokmi.

Transformacia ekonomiky a s tým spojené doprovodné javy v spoločnosti

Sa odohrala hneď po vojne v rokoch 1945-1953. Bola to zmena systémových aj regulatívnych mechanizmov fungovania ekonomiky. V tomto období sa zo zmiešaného (hybridného) systému prešlo na netrhový mechanizmus s centrálnym plánovaním a takmer stopercentným zoštátnením podnikov a živností. Začala sa ešte v podmienkach demokratického politického systému znárodnením kľúčových podnikov, bánk a poisťovní. Na základe Benešových dekrétov (č.100-103/1945 Sb.) bola prvým pokusom o makroekonomické plánovanie (dvojročnica pre roky 1947-1948) a na to nadväzujúca príprava 1. päťročného plánu. ,,Dokončená bola v roku 1948 už v podmienkách faktickej vlády jednej strany, i keď spočiatku formálne skrývanej inštitúcie tzv. obrodenej Národnej fronty za účasti dvoch ďaľších strán a rady iných spoločenských organizácií.“[3] V Európe bola situácia veľmi podobná, čo sa týka kladnému postuju k zoštátňovaniu, ako v Anglicku, Taliansku, tak aj vo Francúzsku. V niektorých krajinách sa zo slov stali činy. Týkalo sa to najmä bankových inštitúcií a ťažkého priemyslu.

V ZSSR sa začali podniky rýchlo adaptovať na princíp päťročnice, ktorý bol direktívny. Bol  celkom atraktívny, pretože veľké tempo indistrializácie predtým hlavne agrárnej krajiny so sebou nieslo rýchlu modernizáciu. Aspoň zo začiatku. V tomto čase vznikol na západe fenomén, ktorý sa dal charakterizovať označením ,,prestíž sovietskeho plánovania“, v skratke sa jednalo o to, že sovieti si vybudovali rešpekt na základe vyhraných konfliktov, ktoré zvládali najmä vďaka prepracovanému systému výroby. Ďalším bodom s kladným nábojom pre pozitívne reakcie na ekonomiku ZSSR mala aj kritika liberálnych trhových ekonomík, ktoré podľa overených informácií prechádzali krízami približne v ďesaťročných intervaloch (1815,1836,1847,1857,1866 … 1920 až po veľkú ekonomickú krízu v roku 1929 z ktorej v konečnom dôsledku vznikla druhá svetová vojna.

12.12.1943 bola v Moskve podpísaná Benešom a vládnými predstaviteľmi dlhodobá československo-sovietská zmluva o priateľstve a spojenectve, ako reakcia na Mníchov 1938 a výrazne determinovala zahraničnú politickú orientáciu ČSR, ale ešte nie ekonomickú orientáciu, to sa zmenilo o niečo neskôr. Predtým ČSR dostala ponuku na Marshallov plán obnovy a mala sa orientovať prozápadne, avšak Stalin to ohodnotil  jednoznačne, že účasť ČSR na Marshallovom pláne bude brať ako akt namierený proti ZSSR. Dokonca ani Košický vládny program  (5.4.1945) nedeterminoval voľbu ekonomických mechanizmov a ani nepožadoval zoštátnenie všetkých podnikov, i keď predpokladal zvýšenú regulačnú činnosť štátu nad ekonomikou a zoštátnenie podnikov, ktoré patrili nemeckým obyvateľom a kolaborantom. ,,Radou sociálno ekonomických reforiem (pri prvej etape pozemkovej reformy viac ako 300 tisíc bezzemkov … a drobných hospodárov získalo skonfiškovanú pôdu … radou nivelizačných zmien v rozdelovaní v prospech chudobných vrstiev sa výdatne posilnila ľavicová orientácia širokých vrstiev populácie.“[4] K zoštátneniu podnikov dochádzalo na základe rozhodnutia KSČ a časti sociálnych demokratov podľa ich idey maximalizácie tempa a rozsahu  znárodnenia. Podniky, ktoré mali byť zoštátnené mali 500 a viac zamestnancov a v niektorých prípadoch aj menší počet pracovníkov. Zaujímavý bol návrh na vedenie podnikov od Jiřího Hejdu, ktorý navrhoval aby sa zo zoštátnených podnikov stali akciové spoločnosti v ktorých by majoritným podielom disponoval štát a 49% by ostalo akcionárom, ktorí samozrejme nemohli byť evidovaní ako nepriatelia štátu. Všetkých 51% akcíí štátu malo ostať zachovaných bez možnosti obchodovania na burze, ktorá ale inak mala fungovať. Hejda argumentoval celkom logicky, že ani štátu nemôže byť jedno ako sa hospodári v jeho podnikoch a zväčša sa o tom dozvie až keď je neskoro, ale ak by sa o minoritný podiel starali bývalí vlastníci, bolo by to omnoho výhodnejšie. Tí by dbali o blaho zamestnancov viac ako neznalí pomerov a z toho priamo implikuje aj dobre fungujúci podnik. Tento návrh sa neuchytil, pretože sa stretol s tvrdým odporom KSČ, ktorá proti nemu viedla aj ostrú kampaň v Rudom práve, ktorú mal na starosti publicista Kolár. Hejda bol obviňovaný z latentných snáh o zachovanie moci kapitalistov. Plán bol teda zmietnutí zo stola.

Významné pre rozvoj centrálne riadeného hospodárstva boli zmeny v podnikovej sfére, ktoré mali uľachčiť priame riadenie, kedže sa návrh Hejdu nestretol s veľmi prívetivou odozvou. Novovytvárané  štátne podniky ako základné články hospodárstva boli veľkými trustmi, pod jeden národný podnik pripadalo približne 10 závodov. Z 3 348 technických jednotiek vzniklo do konca roku 1947 touto redukciou 321 jednotiek. Jednotky boli v tejto dobe právnickými osobami, teda štát neručil za ich záväzky, ale to sa zmenilo o krátku dobu. Táto koncepcia so sebou niesla negatívny postoj mnohých ľudí, nakoľko v týchto veľkých podnikoch vznikal problém s ktorým sa v ZSSR budú ľudia potýkať stále. Kvalifikácia nepatrila vždy k prioritám a preto na trhu práce, ak sa tak dá nazvať organizované obsadzovanie do pozícií, dochádzalo k mnohých prapodivným situáciam. Napríklad spoločenský status odborníka, ktorý nezapadal do kolektívnej výroby sa rapídne zmenšil i keď jeho reálna hodnota korelovala v tomto prípade s ideálnou. Napríklad lekár, ktorý nevie pracovať s kladivom, alebo ako inštalatér je pre režim nepotrebný. Takého prípady sa stávali  vtedy ak bol konkrétny subjekt nadmieru aktívny v istých činnostiach, ktoré sa dali chápať ako destabilizujúce morálku iných ľudí, teda sa prejavoval antikomunistickými tendenciami, alebo sa nedajbože dopustil priamej konfrontácie so stranníkmi. Potom dopadol v lepšom prípade tak ako bolo vyššie uvedené, že nepracoval ako lekár, ale ako predavač, alebo pri páse. V horšom prípade išiel dlhodobo testovať kvalitu vybavenia väzníc.

Seriózne organizačné zmeny sa týkali predovšetkým vrcholných orgánov. Bola vytvorená Ústredná plánovacia komisia (ÚPK) v jej čele stál predseda vlády a členmi boli hospodárski odborníci strán Národnej fronty. Výkonným predsedom bol generálny sekretár Hospodárskej rady vlády. ÚPK dosadzovala na posty generálnych riaditeľov osoby s dlhoročnou praxou.

Pri  plánovaní prvej päťročnice  sa nepredpokladala likvidácia tržných základov ekonomiky, až do roku 1949 bola síce zachovaná iba taká miera regulácie cien, aká bola obvyklá v kapitalistických ekonomikách za výnimočných stavov vojny, alebo počas povojnového obdobia prebytku kúpnej sily obyvateľstva. Pevné ceny boli určované Najvyšším cenovým úradom a jednalo sa iba o konrétny súbor niekoľkých položiek. Výrobci si mohli určovať ceny podľa uváženia, ale veľkoobchodné ceny mali priamu väzbu na maloobchodné ceny prostredníctvom stanovených rozpätí, sadzieb dane z obratu a sadzieb spotrebnej dane. Štafetu plánovania prebrala od ÚPK KSČ, ktorá nechala modifikovať, alebo aj úplne inovovať staré návrhy od predných ekonómov KSČ L.Frejka a jeho zástupcu J. Goldmanna a iných. Rezultát ich práce bol, že sa výroba stáva predimenzovanou v niektorých odvetviach a iné zaostávajú za očakávaniami. Nízka bola najmä úroveň spriemyselnenia Slovenska od Tatier k Dunaju. Teda jednou z priorít na následujúce obdobie bolo zavedenie priemyselnej výroby na Slovensko. V konečnom dôsledku dosiahli enormného úspechu, pretože mali percentuálne efektívnejšiu výrobu o niekoľko desiatok bodov, k radosti ZSSR. V 1949 začala kolektivizácia poľnohospodárskych družstiev a prebiehala v troch vlnách, nikto nebol oslobodení.

V 1952 bol prechod zo zmiešaného na centrálne plánovaný model dovŕšený. Ekonomika prešla v rokoch 1948-1956 veľkými zmenami, ktoré ale neviedli k lepšiemu životu obyvateľov. V tomto období sa fakticky prerušila kontinuita ekonomiky, ktorá si vybudovala celkom intenzívny obchodný kontakt so západnými krajinami. Ekonomika stratila svoju hlavnú tvár a tou je uspokojovanie potrieb spoločnosti. To bolo evidentné najmä v polovici šesťdesiatych rokov, keď ekonomika nemala predpoklady vytvoriť zdroje klasické v modernej spoločnosti. Ekonomika by sa v tomto bode dala ironicky charakterizovať ako bylinožravý dinosaurus na najnižšom stupni evolúcie, ktorý nestíhal konkurovať agilným mäsožravcom na západe, ktorí sa neustále vyvíjali.

Rok 1953 sa niesol v znamení sociálnej krízy. Bolo to sklamanie nádejí vkladaných v plnenie ideálov očakávaných od novej moci, bola to kríza dôvery. Ale obyvateľstvo po nie tak dávnej skúsenosti s kapitalistickou hospodárskou krízou malo stále značne antikapitalistické nálady. Hlavne robotnícka trieda, ktorá podporovala v tomto období víziu socializmu, pretože ho brali ako automatickú záruku sociálnych istôt aj po takejto skúsenosti, ktorá nesplnila sľubované výsledky.

Napraviť našu zlú situáciu mala kooperácia so ZSSR pri dodávkach zbraňových systémov, ktoré by spĺňali tie najprísnejšie kritéria a zbrojovky na našom území ponúkali presne mix vlastností, ako je kvalita aj kvantita a rozumné výrobné náklady. Bohužiaľ, zapojenie do takého gigantického procesu malo množstvo nevýhod. Jednou z nich bolo aj preddefinované miesto Československa v medzinárodnej delbe práce. Tu je vhodné spomenúť Marxa s jeho definíciou odcudzenia. Existujú 4 druhy a každý jeden znemožňuje robotníkovi dôstojný život. A to tak, že robotník nepracuje pre seba, ale pre kapitalistu a produkt jeho práce je preňho úplne cudzím, ak by sme mali demonštrovať urgentný problém, ktorý mohol nastať tak v konečnom dôsledku sa robotník odcudzuje aj od rodovej podstaty a od druhých jedincov. Samozrejme aplikovať v presne prísnom znení ideológiu Marxa na výrobný proces v ZSSR nie je možné, lebo tento princíp funguje v kapitalizme (aj dnes v krajinách tretieho sveta), ale v podstate sa jedná o jednu a tú istú vec, avšak je dimenzovaná na trochu inú úroveň ako bola pôvodne koncipovaná Marxom. V tomto prípade by sme zo sociálneho hľadiska selektovali dve posledné odcudzenia a ponechali prvé dve. Každá továreň a každé jedno pracovné miesto v továrni malo presne definované čo vyrába a najmä na značne izolovanom trhu akým bol ZSSR s veľkou reguláciou zhora sa tu veľa možnosti sebarealizácie nenachádzalo. Na družstve a v obchode to fungovalo rozdielne. Z mikroekonomického hľadiska ste mali predeterminovaný status už po škole (strojárske učilištia boli zastúpené v hojnom počte, kvôli ťažkému priemyslu), v dobrom prípade bol niekto z vašej rodiny pohlavárom a mali ste otvorené dvere na lepšie školy. Najmä na začiatku 60. rokov. Je evidentné, že neexistovalo niečo ako transparentné konanie v štátnych zložkách.  Na oko to tak ale vyzerať malo. Konali sa zmanipulované procesy a diali sa iné veci, ktoré hovorili jasným jazykom verejnosťou nutne akceptovaným o podriadení sa a zapojení sa do procesu blaha väčšiny. Ako boli ľudia podriadení vláde, tak bola vláda pod taktovkou Moskvy, podriaďovala sa buď dobrovolne, alebo pod tlakom.

Hlboká štrukturálna prestavba československej ekonomiky a koncepcie hospodárskej politiky, ktorá sa podriaďovala potrebám sovietského bloku sa dovŕšila v rokoch 1953-1956. Vyústila v hospodársku krízu na začiatku šesťdesiatych rokov, ktorá signalizovala potrebu korektúr ekonomickej politiky. Garnitúra sa snažila v týchto rokoch pozmeniť štruktúru systému ako takého, ale tieto zmeny nepostihli monopol strojárskeho a baníckeho komplexu. Ba práve naopak, smerovali k odstráneniu prekážok, ktoré by jeho dominantné postavenie mohli oslabiť. ,,Politické miesta si existenciu hospodárskej krízy ani neuvedomovali alebo odmietali skutočný stav takto pomenovať (hovorili o disproporciach v národnom hospodárstve, o chybách vo vykonávaní správnej politickej línie). Vychádzali z toho, že korektúry v hospodárskej politike, ktoré boli vykonané v rokoch 1953-1955, sú účinnou a dostačujúcou nápravou a že odstránia doterajšie prekážky ekonomického rozvoja. Na budúcu päťročnicu malo byť nasadené vysoké tempo hospodárskeho rastu, ktoré by bolo pokračovaním koncepcie strojárskej veľmoci …“[5] Ďaľšou stránkou tejto intenzívnej extenzie bola túžba poraziť kapitalistické krajiny socialistickými nástrojmi. Tento optimizmus prevládal aj v príprave tretej päťročnice (1961-1965), ale už od jej prvého roku sa prejavovali signály krízy. Potvrdzovali to sledované čísla hospodárskeho rastu, ako mzdy, obchod, akumulácia atd. Všeobecným znakom bola stagnácia tvorby národného dôchodku, v roku 1961 sa dosiahla úroveň z roku 1960 a prekonať sa ju podarilo až v roku 1965. V tomto čase krízy sa prehĺbila kooperácia so ZSSR. Išlo o pomoc, ale Novotný túto pozíciu striktne odmietal. De facto sa kríza ťahala celými šesdesiatymi rokmi, ale k jej vyriešeniu sa neschylovalo. Uskutočnilo sa mnoho diskusií o tom, či a za akých podmienok pokračovať v strojárenskej výrobe, alebo sa preorientovať na iné odvetvia priemyslu. Rozhodli sa pre prvý variant. O tomto probléme a aj o iných sa diskutovalo na konferencii, kde sa stretli delegácie oboch vlád (Šimúnek a Kosygin). Rokovali o dodávkach potravín, keďže v tomto období Československo dosahovalo najväčší rast v priemyselnej výrobe v celej Európe, dokonca obsadilo druhú priečku vo výrobe obrabacích strojov, no ale väčšina ornej pôdy ležala ladom, alebo bola znehodnotená. V podstate šlo o recipročné konanie. My priemyselné stroje a oni potravinové dotácie. Okrem toho, podstatnú časť ekonomiky tvorilo baníctvo, krajina mala k dispozícií množstvo surovín a práve vzťah surovinovej základne a strojárstva sa vyvinul v základnú osu: palivo-energetika-suroviny-ocel-stroje, alebo v odvetvia: bane-zahraničný obchod-strojárstvo. Tieto odvetvia sa podielali v roku 1965 na 59,7% na priemyslovej výrobe. Táto osa, ale spotrebovala väčšinu produkcie a posilovala iba výrobu pre výrobu. Najmä je podstatné, že pre produkciu sa spotrebovalo väčšie množstvo energie, ktoré zmenšovalo výnos a preto bola výroba de facto kontraproduktívna. Ako hlavný zdroj energie používali hnedé uhlie, ktoré bolo z enviromentálneho hľadiska značne škodlivé a ešte sa s týmto fenoménom spájalo to, že výrobné náklady rástli a produktivita stagnovala. Začali sa naplno prejavovať značné deficity v metalurgických technológiach. Nízka kvalita produktov, vysoká fluktuácia a vysoké náklady. Problém vznikol aj pri exporte výrobkov, boli lacné v porovnaní s importovanými drahými progresívnymi výrobkami. Medzinárodný trh už nebol tabu pre podniky, ale aby mali možnosť vyvážať aj mimo ZSSR, tak museli dostať množstvo povolení. Túto krízovú situáciu vyriešili vytvorením hútnického kombinátu na Slovensku – vznikli Východoslovenské železiarne. S tým sa ale spájali nemalé náklady na transportovanie koksu aj rudy na spracovanie po železnici. Tie úspešne odignorovali.

Železnú rudu ako jeden z najpodstatnejších materiálov v priemyselnej výrobe sa darilo pokryť iba z cca 20% a 70% importovali z Ruska.

Efektivita výroby nebola vysoká aj z ďaľších dôvodov. Konkrétne sa jednalo o to, že dovážaná ruská ruda mala vysoký podiel kovnatosti a jej spracovanie bolo logicky komplikovanejšie, čo si vyžadovalo viac koksu, ktorého cena bola vysoká. ,,Domáca ťažba farebných kovov sa na spotrebe podielala minimálne“[6] a náklady niekoľkonásobne prekračovali svetový štandard. Široký sortiment výroby znemožňoval potrebný výskum nových druhov výrobkov a bol jednou z hlavných bŕzd výroby v honbe za dosahovaním prémiovej kvality západných strojov, ktoré sa používali ako referenčné. Progresívne obory boli stále obsiahnuté v minimálnej miere. Zaostalosť podľa odborníkov v technológii výroby bola 10-15 rokov, u progresívnych oborov ešte omnoho viac. Rusko malo v polovici šesťdesiatych rokov tendenciu nakupovať modernejšie a teda kvalitnejšie stroje zo západu a tým sa zvýšila produkcia v iných odvetviach a pre Československo to znamenalo stratu pozície zasobovača Ruska. Zamestnanosť bola oficiálne absolútna, ale efektivita práce minimálna. Blahobyt ľudí súvisí aj s uspokojením ich potrieb a túžieb. V tomto čase nebolo k dispozícii skoro nič z toho, po čom ľudia túžili, i keď to nevideli, vedeli o tom, z úst tých, ktorí mali niekeho v zahraničí. Cenzúra tlače a iných médií fungovala výborne a objektívny charakter správ z verejnoprávnych informačných kanálov nebol dostupný. Takýto životný priestor pôsobil na ľudí znalých reality deprimujúco a autori umeleckých literárnych diel sú výnimkou potvrdzujúcou pravidlo. Tí o tomto probléme písali. Disent fungoval aj keď si spisovatelia boli vedomí rizika, ktoré číhalo tak povediac na každom rohu. Ak sa k literatúre tohto charakteru ľuďom podarilo dostať, tak si aspoň mohli dopriať minimálnu katarziu duše formou aforizmov vyskytujúcich sa v takýchto textoch. Byť činný v každodennej zbytočnosti bytia, tak sa dala charakterizovať obskúrna situácia nejedného obyčajného človeka. Bolo to spomenuté už vyššie.

ČSR sa podielala formou úveru (600 miliónov valutových rublov) na investičnej účasti v Sovietskom zväze. V roku 1965 (reformný rok u nás)si Moskva vyžiadala zvýšenie úveru ako podmienku pre dodržanie sľúbených dodávok surovín po roku 1970. Popri investičnej účasti mala táto dohoda klauzulu v ktorej bol dodatok o garancii dopytu po mechanizmoch vyrábaných na území ČSR. Na to, aby sa mohli dodávať stroje sme nemali dostatok energie a predpokladal sa prudký vzostup spotreby. Deficit sa dal jedine podľa štatistikov pokryť jadrovými elektrárňami. Investície presahovali 1,3 mld. Kčs a do prevádzky (Dukovany, Jaslovské Bohunice) ich zaradili na prelomene 60. – 70. rokoch. Rusi považovali orientovanie sa na jadrovú energiu ako dobré pre ekonomiku a predpokladali investície na 17,5 mld. Kčs v rokoch 1966-1980. ČSR sa mala stať dominantných distributorom energie, ale v RVHP sa udiali zmeny, ktoré predikovaný ekonomický progres zastavili. Ruskí plánovači v podstate spĺňali dnešnú charakteristiku inkrementalizmu, čo je myšlienkový smer v strategickom manažmente, ktorý hovorí o tom, že plánovaná implementácia stratégie je iba ilúzia. A tak to pokračovalo stále ďalej, čím viac sa svet vyvíjal, tým menej sa dokázal ZSSR prispôsobiť jeho spôsobom. Viesť tak diferentnú organizáciu ako je zväz republík je náročná úloha a je nutné byť flexibilný. To ale nebola vlastnosť, ktorú by mali štátni pohlavári. Tí len teoretizovali na päť rokov dopredu a slepo sa držali stanovených postupovov a nemali častokrát možnosť promptne reagovať pri negatívnom vývoji situácie v dôsledku nutnej byrokracie.

,,Definitívny neúspech socialistickej integrácie bol hlavne v rozdielnom ekonomickom stupni vývoja krajín RVHP.“[7] Mnoho straníckých politikov vytýkalo ČSR jeho uzavretosť do ekonomicky uniformného bloku priemyselných krajín RVHP a preto sa začali mierne preorientovávať na kapitalistické trhy, teda na väčšie zapájenie sa do medzinárodnej delby práce.

Optimistické prognózy viedli opäť ku kríze

Podľa analýz mal vytvorený národný dôchodok (ukazovateľ zodpovedajúci čistému národnému produktu v trhových cenách, ale s vynechaním väčšiny spotreby služieb) vzrásť z 162 mld. Kčs v roku 1960 na 665 mld. Kčs v roku 1980.

Ideálne hodnoty sa málokedy podarí dosiahnuť a absolútny pokles makroekonomických veličín v roku 1963 sú toho dôkazom. Nerovnováhu na trhu prehlboval pokračujúci rast príjmov ,,obavy zo sociálnych otrasov prinútili

V rokoch 1962 až 1963 spracovávalo cca tri tisíc odborníkov až 37 technicko-ekonomických koncepcií, jednalo sa o uplatnenie a využitie vedy a techniky vo výrobe. Predsedníctvo ÚV KSČ ich schválilo dňa 18.6.1963 a toho roku (17.6.) prijali aj prognózu vývoja do roku 1980. Československo venovalo mnoho času koordinácii plánov dlhodobého vývoja s ostatnými členmi RVHP. ,,Chceli na základe rozhodnutia Chruščova vytvoriť početné útvary perspektívneho plánovania v rámci doterajších plánovacích inštitúcií.“[8]

Podstatné bolo dianie po roku 1968.

Reštriktívna politika, ktorá nasledovala v rokoch 1969 až 1973 zmierňovala vnútornú ekonomickú nerovnováhu. V roku 1971 vyhlásili ako strategický ciel prevod ekonomiky na intenzívny tip rozvoja. V piatom päťročnom pláne sa prvý krát predpokladalo nižšie tempo hospodárskeho rastu, ale dôraz sa kládol na vedecko-technický rozvoj. Slovensko sa v tomto období priblížilo Česku. Aktívna populačná politika zmenila generačné rozdiely v populácii, tie boli raritne proporčné. Natalita s mortalitou neboli vyrovnané, pôrodnosť bola o niečo vyššia. S tým súvisí to, že mladí ľudia mali isté garancie, ako družstevné byty (615 tisíc nových bytov), alebo iné benefity, ktoré podporovali mladé rodiny. Prioritou bolo, aby sa veľká časť populácie nachádzala v produktívnom veku z dlhodobej perspektívy.

V čase relatívneho uvoľnenia napätých vzťahov medzi východom a západom viedlo aj k väčšiemu otvoreniu trhov, keď sa obchodný styk medzi socialistickými a kapitalistickými štátmi značne zintenzívnil. Niektoré krajiny získali zo západu výhodné úvery. Československo podpísalo zmluvu so SRN o normalizácií vzťahov, v ktorom tvorila hlavný bod formulácia o mníchovskej dohode, považovala sa za nulitnú.

Globálny hospodársky vývoj je utlmený

Prosperitu vystriedali výkyvy a krízové javy, ktoré sa od druhej svetovej vojny nevyskytovali v takej miere. ,,Dva ropné šoky vyvolali v rokoch 1974-75 a 1980-82 spolu s ďalšími okolnosťami hospodárske recesie. Pokles dynamizmu svetového hospodárstva sa zo začiatku prejavil hlavne v skupine vyspelých tržných ekonomík, ale od druhej polovice 70. rokov bol badateľný vo všetkých hlavných článkoch svetových ekonomík.ˮ [9] Ďalšími okolnosťami bol pokles trhovej hodnoty dolára, a markantné zvýšenie cien ropy u OPEC (z roka na rok zvýšenie cien za barel z 3,01 na 11,65 USD), čo malo globálny dopad. Táto kríza bola štrukturálna, týkala sa energetiky, surovín aj potravín a zároveň pokračovala finančná kríza. Tieto nedostatky viedli k medziročnému nárastu maloobchodných cien v 70. rokoch o cca 10% v trhových ekonomikách a k poklesu výroby o cca 8%. V krajinách RVHP sa schválil komplexný program spolupráce a rozvoja ekonomickej integrácie v roku 1971. Vznikol Sovietsky dáždnik, ktorý chránil spojencov pred dôsledkami ropnej krízy. Do krajín RVHP dodal 430 mil. ton ropy v rokoch 1976-80. Ukazovateľ charakterizujúci efektívnosť ekonomiky vo vzťahu k zahraničiu, hovoril jasne. Krajiny bez podpory Sovietskeho zväzu sa zhoršovali, zatiaľ čo ZSSR prudko rástlo. Ale aj počas progresu ekonomiky sa neúmerne zvyšovali náklady na ťažbu ropy a iných surovín. A najmä ich spracovanie v oblastiach odľahlých od miesta ťažby, túto chybu už raz urobili, no nepoučili sa. Situácia vyzerala tak, že v prvej polovici 70. rokov zaznamenali krajiny RVHP vysokú dynamiky hospodárskeho rastu. Ale oneskorenie v civilizačnom preteku značne zaostávali. Snaha o obrat k efektívnosti a intenzifikácii sa nepodarilo presadiť. V druhej polovici 70. rokov sa vývoj krajín RVHP spomalil. V Poľsku a Maďarsku bola najväčšia inflácia, maloobchodné ceny rástli značným tempom. Brežnevom schválené dokumenty hlásali o dosiahnutom štádiu rozvinutého socializmu, ale to bola iba ilúzia pre adresátov, pre ľud. Krajiny RVHP sa zadlžovali. Namiesto integračných tendencií nastali v bloku krajín RVHP značne negatívne nálady a snaha ZSSR o podporu rozširovania tohto ekonomického syndikátu bol nemohla nabrať reálnych kontúr, pretože krajiny RVHP mali skôr dezintegračnú tendenciu.

Na prelome prvej a druhej polovice 70. rokov došlo v ČSSR k spomaleniu hospodárskeho rastu. ,,Zmeny vo svetovom hospodárstve po prvom ropnom šoku zasiahli Československo zo začiatku v slabšej miere ako vyspelé trhové ekonomiky alebo tie krajiny RVHP, ktorých obchod bol vo väčšej miere orientovaný na Západ.ˮ[10] Našu pozíciu aktívne vylepšovala dobrá bilancia v schopnosti celkom dobrej sebestačnosti v potravinách. To je diametrálne odlišný stav vecí, než aký bol v 60. Rokoch, kedy sme boli značne závislí na pomoci ZSSR.

V prvej polovici 70. rokov sa síce zdvihla hladina dovozných cien o 54%, ale našťastie to nemalo veľký dopad na domácnosti. Náklady mali v priemere vyššie aproximatívne o 1%. Hlavný problém nastal v dekáde 1971-80, vtedy sa zvýšili priemerné ceny vývozu ČSSR o 101%, ale dovozné o 155%. To diskvalifikovalo výrobcov pri ponuke ich tovaru na západných trhoch, pretože západná konkurencia mala logicky nižšie ceny a kvalita ich výrobkov bola o dosť vyššia. ,,Nerovnomerný vývoj vývozných a dovozných cien bol hlavnou príčinou deficitu obchodnej bilancie. … Rástlo zadlženie v konvertibilných menách … .ˮ[11] V šiestej päťročnici skončil zahraničný obchod pasívnym saldom (konečný stav d./pohľadávky).

Vládnuca garnitúra pri analýze vývoja z minulých období zistila urgentnú potrebu pripraviť novú systémovú reformu, bolo nutné zdokonaliť plánovanie aj riadenie. V roku 1978 vznikol experiment do ktorého zapojili pol milióna pracovníkov a 150 organizácií. V roku 1980, po jeho vyhodnotení zverejnili dokument ,,Súbor opatrení k zdokonaleniu sústavy plánovitého riadenia národného hospodárstva po roku 1980.ˮ Zmeny systému mali prebehnúť do roku 1985.

V 82. roku sme na medzinárodnej scéne diplomaticky vyriešili medzivládnou dohodou sporné majetkovoprávne otázky s USA a Veľkou Britániou. Jednalo sa o navrátenie zlata, ktoré ukradli nacisti a USA ho po vojne zablokovalo. Zlaté zásoby sa tak zvýšili o 10%, vrátených bolo 18,4 tony zlata. V tomto roku sa blížila ku koncu aj druhá ropná kríza (na 36 dolárov za barel) z roku 1979. Po nej začali krajiny mierne prosperovať, ale tempo rastu bolo pomalšie. V 80.rokoch malo HDP v Československu nízku hodnotu.

Krajiny RVHP, aj s Československom nereagovali na vývoj vo svete adekvátne a z toho plynula aj ich technologická, technická a ekonomická stagnácia. V týchto rokoch bola v celom sovietskom zväze dynamika rastu na najnižšej úrovni od povojnovej obnovy hospodárstva. Na Československo okrem ropnej krízy negatívne pôsobilo aj zostrenie studenej vojny. Väčšie náklady na zbrojenie a sprísnenie obchodného embarga Západu, najviac postihli export elektronických výrobkov. Umelé obmedzovanie dovozu ČSR výrobkov na západných trhoch v dôsledku vytvorených dovozných kvót, bolo pre predajnosť inak celkom konkurencie schopného tovaru fatálne. Ale po aktívnych modifikáciách obchodných praktík sa celkovú bilanciu zahraničného obchodu podarilo dostať do aktívneho salda. Koncom 80. rokov sa ČSR priblížila k potravinovej samostatnosti, podarilo sa jej zredukovať živočíšnu výrobu, rastlinná výroba ju predstihla o značný kus. Rovnako sa podarilo znížiť dovoz krmív. V roku 1986 bola vyhlásená stratégia sociálno-ekonomického rozvoja. Rozvoj sa mal prejaviť až po prijatí ekonomickej reformy – komplexnej prestavby hospodárskeho mechanizmu, ktorá mala začať plno pôsobiť po legislatívnych opatreniach až po roku 1991. V druhej polovici 80. rokov ale nastali výrazné kádrové presuny vo vrcholných straníckych funkciách na nižších aj vyšších postoch. Tieto kroky viedli k pomalej destabilizácií garnitúry zvnútra a k definitívnemu rozpadu režimu došlo ako pôsobením interných, tak aj externých elementov.

_______________________________________________________________________________

[1]   Šulc, Z.: Stručné dějiny ekonomických reforem, Brno 1998, str. 6

[2]    Kaplan, K.: Kořeny Československé reformy 1968, Doplňek Brno 2000, str.183

[3]    Šulc, Z.: Stručné dějiny ekonomických reforem, Brno 1998

[4]    Tamtiež, str. 9

[5]    Kaplan, K.: Kořeny Československé reformy 1968, Doplňek Brno 2000, str.164/165

[6]    Tamtiež,  str.167

[7]    Tamtiež, str.217

[8]    Tamtiež, str.237

[9] Průcha, V. a kolektív autorov, Hosodářské a sociální dějiny Československa II., Doplněk, Brno 2009, str. 666

[10] Průcha, V. a kolektív autorov, Hosodářské a sociální dějiny Československa II., Doplněk, Brno 2009, str. 672

[11] Průcha, V. a kolektív autorov, Hosodářské a sociální dějiny Československa II., Doplněk, Brno 2009, str. 672

Jaroslav A.